"Cítiš sa šťastný? A ty si normálny?"

Autor: Peťan Lukáč | 23.11.2013 o 17:06 | Karma článku: 6,67 | Prečítané:  721x

Častokrát toto počujem. Či už od mojich priateľov, spolužiakov, kolegov z práce alebo od rôznych iných ľudí, ktorých náhodne na mojej ceste životom stretávam. Pocit úprimného šťastia sa zrazu stal raritou a pre mnoho ľudí veľkou neznámou, ktorú nevedia alebo ktorú sa dokonca podvedome obávajú nájsť.

Čím to je? Môže za to umelé podsúvanie plytkých hodnôt z televízie, obľúbených seriálov a filmov, bez ktorých si nevieme predstaviť náš bežný deň, alebo si za to môžeme sami, jednoducho tým, že sme sa postupom času nastavili a prepli do takého režimu, v ktorom nám stále niečo chýba, neustále sme nespokojní a príliš zaneprázdnení a pre pocit úprimného šťastia nám už jednoducho nezostalo miesto?

A teda namiesto toho, aby nám bolo zvláštne to, keď sa niekto trápi, keď je niekto smutný a zachmúrený alebo nahnevaný, tak sa karta obrátila o 180 stupňov a my sme túto skutočnosť prijali ako fakt, ako každodennú súčasť nášho života. "Veď ráno sa z ťažkosťami vyhrabem z postele, hádam ten deň nejako prežijem a pôjdem spať. Žijem kvôli piatkom a víkendom ako takým"" A takto každý deň, až sa z toho jeden môže zblázniť. A keď stretneme človeka, ktorý sa usmieva a vykazuje očividné známky bezprostredného šťastia, tak si povieme, že ten človek musí byť divný, pretože nezapadá do nášho všeobecného konceptu bežného človeka. Prípadne nás takýto človek dokáže pekne nasrať. Len tým, že mu je dobre a nám nie.

Naše šťastie ako také by však vôbec nemalo byť determinované vzťahmi, úspechmi v škole či v práci alebo peniazmi. To sme sa zase my len tak nastavili a rozhodli sme sa tomuto krátkodobému šťastiu veriť a takéto šťastie bezhlavo vyhľadávať. Namiesto toho, aby sme si uvedomovali, že keď sme zdraví, máme milujúcu rodinu, strechu nad hlavou, teplo domova a aspoň jedného skutočného kamaráta, tak máme to, čo drvivá väčšina populácie nemá a po čom drvivá väčšina populácie len túži. No my sme sa rozhodli nevážiť si to, prijať to ako samozrejmosť a naďalej si žiť svoje nespokojné životy. A na tých pár z nás, ktorí si naplno uvedomujeme tieto dary a požehnania, ktoré dostávame, ľudia ukazujú prstom, pretože sme v drvivej menšine a vymykáme sa zo šablóny "normálneho človeka".

Je to veľká škoda, pretože svet je a bude len taký, akí budú ľudia v ňom. A keď my budeme stále nespokojnejší, tak sa svet nebude meniť k lepšiemu, ale práve naopak. No stále to môžeme zmeniť, je to len o nás. O tom, či sa rozhodneme zobudiť a začať nový deň, a práve napríklad zajtrajšok s pocitom šťastia, alebo s pocitom absolútnej mrzutosti.

A napokon. Keď mal legendárny John Lennon len 5 rokov, tak mu jeho mama povedala, že kľúčom života je šťastie. Keď potom prišiel do školy a učiteľka sa ho spýtala čím chce byť až vyrastie, tak odpovedal jednoducho, že chce byť šťastný. Učiteľku mu na to povedala, že nerozumie otázke, na čo jej John Lennon odvetil, že ona nerozumie životu. A tých, čo nerozumejú životu, je viacej.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?