Budúcnosť detí sociálnych prípadov- môj názor na možné riešenie.

Autor: Peťan Lukáč | 27.3.2012 o 18:20 | (upravené 28.3.2012 o 18:21) Karma článku: 6,48 | Prečítané:  495x

2 dni dozadu som napísal blog o tom s názvom "Žiadna budúcnosť detí sociálnych prípadov. Všeob. akceptovaný fakt??". Pre tých, ktorí tento článok ešte nečítali, tu je odkaz naň: http://petanlukac.blog.sme.sk/c/294465/Ziadna-buducnost-deti-socialnych-pripadovVseob-akceptovany-fakt.html. Článok rozpútal celkom veľkú diskusiu o tom, či je v súčasnosti vôbec možné tento problém nejako riešiť.

Sociálna politika nie je moja parketa ani náhodou, no napriek tomu sa pokúsim načrtnúť môj názor na to, ako by sa takéto prípady možno mohli riešiť. Budem veľmi rád, ak sa v diskusii pod článkom vyjadrí viacero ľudí a snáď aj takých, ktorí sú v tejto téme viac doma.

Ako sa už niekoľko ľudí vyjadrilo, jednoducho vždy to tu tak bolo a vždy to tak aj bude, že medzi nami budú žiť aj ľudia z okraja spoločnosti, niektorí z nich v chatrčiach, osadách, iní v bytoch, či unimobunkách, no všetci v žalostných podmienkach, bez peňazí a čo je najpodstatnejšie, vo väčšine prípadov s počtom detí, na ktorých spočítanie by nám nestačili prsty jednej ruky.

Všetci sme sa s takýmito ľuďmi už niekedy stretli, či už v osobnom kontakte, alebo nám ich život priblížili médiá, asi každý z nás si o tom urobil vlastný názor. Áno, pohľad na takúto rodinu je smutný a nevieme, ktorá rodina sa do takej situácie dostala vlastným pričinením a ktorá nie, no vždy existujú aj spôsoby, ktoré takýmto rodinám dokážu pomôcť zabezpečiť lepšie podmienky. Aj keď určite nie je jednoduché dostať sa z takého niečoho von, určite to vyžaduje veľa sebazaprenia, odhodlania, snahy, odvahy a trpezlivosti, no je dosť prípadov, kde sa dokonca aj ľuďom bez domova podarilo nájsť si prácu, založiť si rodinu a žiť možno len v garsónke, a síce v tých najskromnejších podmienkach, no zároveň v milujúcej rodine teraz vychovávajú svoje 1, maximálne 2 deti, pretože vedia, že viacej detí si dovoliť nemôžu.

To je ale to minimálne percento takýchto prípadov. A čo ten zvyšok? Sú to dospelí ľudia, ktorí nepracujú,vyhovuje im podpora od štátu, prežívajú svoj život, sem tam niečo ukradnú, sem tam pošlú svoje deti niečo ukradnúť, sem tam sa im jedno z detí utopí alebo iným spôsobom príde o život, následne do médií srdcervúco vyjadria svoj preafektovaný a falošný žiaľ a ľútosť (pretože v skutočnosti ani nevedia, o ktoré dieťa z tých všetkých prišli) a tak je to dokola.

Aby som bol úprimný, títo dospelí ľudia sú mi ukradnutí, pretože so svojou situáciou nechcú urobiť nič, hrdia sa titulom Sociálny prípad a užívajú si všetky výhody z neho plynúce, sem tam povedia niečo do telky, ako sa im zle žije (za kultúrnej vložky ich ratolestí tancujúcich v zábere kamier) a to je všetko. Ale čo s ich ďeťmi? Ako oni prídu k tomu, že už od narodenia majú presne nalinkovanú budúcnosť, a to nechodiť do školy,  kradnúť, prípadne páchať iné trestné činy, v 16-17 rokoch mať deti, žiť v osade, fňukať do kamery a tak dokola.

Ako sa teda dá zabezpečiť to, aby aj deti sociálnych prípadov mali relatívne obstojné štartovacie podmienky do života?

Možno by to išlo urobiť takým spôsobom, že by sa rodinám s nálepkou sociálny prípad uložila zákonná povinnosť vždy nahlásiť na sociálku, že čakajú dieťa, inak by boli určitým spôsobom sankciovaní, (či už finančne, no na čo by asi v týchto rodinách vyhradený rozpočet nebol, alebo formou prísne dohliadaných verejno-prospešných prác) aby následne pri jeho narodení a potom vždy v určitých časových intervaloch prišli sociálni pracovníci skontrolovať prostredie, v ktorom je dieťa vychovávané, či je rodina schopná zaistiť jeho zdravú výchovu a ak nie, dieťa by bolo odobrané do sociálnej starostlivosti. Bolo by na to treba viac ľudských zdrojov v sociálkach, čo by vytvorilo ďalšie pracovné miesta. Určite je pre dieťa lepšie byť v detskom domove vychovávané kvalifikovanými vychovávateľkami, v lepšom prípade byť adoptované do milujúcej rodiny, a ak nie, tak aspoň do 18 rokov vyrastať možno v skromných a asi nie úžasných podmienkach, no pre deti by to bolo omnoho lepšie, ako žiť vo svojich pôvodných domovoch, kde o láske a výchove môžu len snívať. Mnohí sa budú odvolávať na puto matka-dieťa, no myslím si, že v horeuvedených rodinách bohužiaľ matky takéto niečo nepoznajú, aj keď deti sa ho dožadujú.

Možno mi niekto sem napíše, že som nenapísal nič nové, že sociálne pracovníčky chodia kontrolovať rodiny, ak u nich niekto takéto prípady nahlási, no asi každému je jasné, v akých podmienkach vyrastajú deti v osadách, a kompetentným je to asi jedno. Hlavne, že je s nimi pokoj. Keď je v týchto veciach "bordel", tak sa nič nezmení a všetko bude stále rovnaké. Povinná dokumentácia trvalých bydlísk sociálne slabých rodín a oznámenia o tom, že čakajú dieťa možno znie ako vytrhnutá z demokracie, no podľa mna je to cesta k prvému kroku riešenia tohto problému. 10-15 ročné deti, ktoré sú už navyknuté na "ich" systém, je asi ťažké osobnostne a povahovo formovať meniť, no ak by toto bolo podchytené u detí už od útleho veku, verím, že by to mohlo priniesť žiaduci efekt.

Deti sú predsa naša budúcnosť a každé dieťa do jedného by malo dostať svoju šancu preukázať to dobré, čo v ňom je. Nie len my, ktorí sme mali to šťastie narodiť sa do milujúcich rodín.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?